Ale nakoniec som sa samozrejme na ten kurz prihlásila, pretože som si chcela vyskúšať niečo nové, a tiež som bola dosť zvedavá.

Prvá super vec, ktorú som si na kurze všimla, bola absencia mudrákov. Určite to poznáte, prídete na školenie alebo kurz, a vždy je tam aspoň jeden mudrák, ktorý pri akejkoľvek otázke pod jeho úroveň okato dáva najavo, ako je nad vecou. Prevracia oči a významne vzdychá, takže druhý alebo tretí krát sa už nespýtate. (Citlivejšie povahy sa nespýtajú ani prvý krát.) Cítite sa ako idiot, a radšej si to skúsite doštudovať doma. V najhoršom možnom prípade je takýmto mudrákom sám lektor osobne.

Na Railsgirls sa nikto taký nevyskytol. Neviem, či je to len príjemná zhoda okolností, alebo je to tým ženským formátom, ale rozhodne to významne prispelo k príjemnej atmosfére. Mohli sme sa spýtať čokoľvek, a lektori nám všetko ochotne vysvetlili a ukázali, kľudne aj viackrát, ak to náhodou na prvý pokus nevyšlo. Nikto nemal potrebu vyťahovať sa – ani spolužiačky, ani lektori.

Druhá fantastická vec bola, že sme si mohli zažiť, akú radosť a uspokojenie môže spôsobiť pár riadkov kódu. Ten skvelý pocit, keď niečo napíšete, spustíte to (so zatajeným dychom), a ono to funguje tak, ako ste chceli. Vy, ostrieľaní programátori, to určite poznáte, ale pre nás to bolo úplne nové.

Samozrejme, tiež sme si neraz vyskúšali, akú frustráciu môže spôsobiť pár riadkov kódu, keď to nefunguje tak, ako ste chceli, ale to asi tiež poznáte.

Na konci kurzu (počas jedného z prvých teplých a slnečných dní toho roku) sme dokonca odmietli skončiť s programovaním, a ísť si sadnúť niekam na slniečko (a na pivo), ale radšej sme si ešte dlho do večera zanietene ťukali na laptopoch.

No a tretia, a asi najzásadnejšia vec, ktorú sme tam s dievčatami objavili, je táto: Programátori nie sú polobohovia. Pre vás to asi tiež nie je žiadna novinka, lebo sa poznáte – jednak sami seba, a jednak aj iných programátorov, ale nám sa vždy programátori zdali ako vševedúci a všemohúci. Ale na Railsgirls sme zistili, že to tak nemusí byť.

Na kurze sme najprv podľa tutoriálu vytvárali všetky rovnakú aplikáciu, a potom sme si ju každá mohli upraviť podľa svojich predstáv. Napríklad, niekto si tam chcel pridať login, niekto chcel, aby bola aplikácia responzívna, a podobne.  Skúšali sme to buď podľa nadväzujúcich tutoriálov, alebo sme sa spýtali lektora. Tiež sme si niekoho z lektorov zavolali na pomoc, keď sme sa zasekli na nejakej záhadnej chybovej hláške. Lektor nám niekedy vedel pomôcť hneď, z hlavy, ale niekedy nevedel. A vtedy proste napísal našu otázku alebo chybovú hlášku do googlu.

Trochu to nami otriaslo – my sme si až do tohto momentu fakt mysleli, že programátori vedia všetko. Zistenie, že dokonca aj lektor môže pri programovaní používať google, bolo neuveriteľne objavné a oslobodzujúce. To nás presvedčilo, že sa netreba báť, a kľudne skúšať programovať aj takto, s pomocou googlu.

Ak by ste chceli, aby si niečo podobné zažili aj vaše sestry, kamarátky a frajerky, aby si samé, na vlastnej koži, zistili, že technológií sa netreba báť, a že to dokonca môže byť aj zábavné, určite im o Railsgirls povedzte. Termíny a viac informácií nájdete na webe Railsgirls.

No a čo tie dve moje úvodné výhrady? Samozrejme, za víkend sme sa programovať v Ruby nenaučili. Ale to ani nebolo cieľom, a ak je medzi vami muž, ktorý to (bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s programovaním) za víkend zvládol, nech zdvihne ruku. A kurz len pre ženy ma presvedčil, že niekedy môže mať čisto ženské podujatie zmysel, minimálne kvôli atmosfére. Rozhodne je kurz programovania pre ženy lepšou cestou na zvýšenie záujmu žien o technológie, ako nejaké kvóty a nariadenia EU.